Blog Adély Švončinárové
na téma: Jak to vidím já...
Jeden môj známy ma inšpiroval k tomu, aby som skúsila napísať článok o tom, ako vnímam jazdu na kolotočoch. A keďže viem, kam mieril, rozhodla som sa, že sa do toho dám.
Volám sa Adela, mám 27 rokov, a veľká väčšina ľudí ma považuje buď za nevyrastené decko, alebo mi niektorí nepriamo naznačujú, že to asi v hlave nemám celkom v poriadku. A prečo toto všetko? nuž kvôli mojej záľube, ktorej venujem všetok svoj voľný čas a tou záľubou sú kolotoče. Možno si poviete, že na tom nie je nič zvláštne, keď sa niekto rád vozí na kolotočoch. Tak to Vás rýchlo vyvediem z omylu.
Na mojom vození sa na kolotočoch je totiž zvláštne to, že na ne idem a často ani neviem, do čoho idem, lebo nemám tú možnosť uvidieť ich zdola ako fungujú. Príroda ma obrala o zrak, a tak ich vnímam úplne inak než ľudia, ktorí vidia.
Niekedy mám pocit, že niektorí prevádzkovatelia atrakcií, hlavne tých adrenalínových alebo po novom extrémnych, si myslia, že okrem toho, že nevidím, tak mi to ešte aj nemyslí.
Minulý rok som mala dvakrát silné podozrenie, že pustili kolotoče „Evolution“ a „booster“ na menších obrátkach práve po zistení, že nevidím.
Mnohokrát sa ma ľudia pýtajú, či je to, že sa vozím na kolotočoch, keď vlastne pred prvou jazdou ani neviem ako sa točia lebo to nevidím, skôr výhodou alebo nevýhodou. Už minimálne tisíckrát som sa na túto otázku pokúšala odpovedať sebe aj iným, ale stále prevažuje odpoveď, že je to obrovská výhoda, hlavne pri tých extrémnych atrakciách, pretože každý „pohyb“ je pre mňa čímsi novým, vzrušujúcim, čo následne vyvoláva obrovský vresk.
Myslím si, že z pohybu kolotočov mám oveľa väčší, lepší a intenzívnejší zážitok než ľudia, ktorí to všetko pred prvou jazdou majú možnosť vidieť. Myslím si to preto, lebo ak niekto vidí, tak prvé čo ho zaujíma je výška a dobré atrakcie idú určite vyššie než 10 metrov. Zatiaľ čo vidiaci skúmajú výšku, ja sa už teším z úžasných pohybov a zatiaľ čo oni kričia skôr zo strachu, ja kričím od radosti z pohybov. A takto by som mohla porovnávať ďalej. Skrátka je to úplne iný pocit.
Zatiaľ čo jedných lákajú kolotoče ktoré idú vysoko, druhých lákajú kolotoče, kde sa dá všetko cítiť telom; ten druhý prípad je presne môj. Zaujímavé je u mňa aj to, že keď idem na nejaký extrémny kolotoč viackrát počas jedného dňa, pri prvej jazde zažívam a nájdem niečo, čo som na žiadnej inej atrakcii ešte nezažila a pri druhej jazde zase prežijem niečo úplne nové, čo nebolo ani na tej prvej ani na žiadnej inej atrakcii pred tou, na ktorej momentálne som. Potom idem na tretiu jazdu a vychádzam z nej úplne ohromená poznatkom z niečoho nového, predtým neprežitého. Takto by som mohla pokračovať až po jazdu xxx.
Mám veľmi rada kolotoče, ktoré menia pohyby, smery a rýchlosti a to čím rýchlejšie a dynamickejšie, tým lepšie. Ako príklad uvediem „move-it“. No a keď už hovorím o „move-it“, ukážem Vám najlepšiu jazdu, akú som na ňom vôbec zažila:
https://www.youtube.com/watch?v=0HwTJ4SAYkE&feature=related
Keby som mala akýkoľvek kontakt s majiteľom, ktorému táto atrakcia patrí, určite by som sa mu poďakovala za to, že nerobil žiadny rozdiel v tom, či niekto vidí alebo nie a pustil ma na 100 percent aj keď sa možno potichu bál či sa budem držať a tak podobne.
Nevidím, to je síce pravda, ale pud sebazáchovy mi funguje ako ostatným, a tak sa na kolotočoch držím, aj keď možno nie tak ako kedysi, že som na ďalší deň mala na rukách svalovku, ale držím sa.
Samozrejme, ako prechádzajú vývojom kolotoče, tak som aj ja prechádzala tým, že som vďaka novým zabezpečeniam cez ramená veľmi rýchlo pochopila, že sa nemusím držať ako by som niečo chcela polámať, alebo tak, aby som si zneškodnila svaly na rukách, ale len pre pocit, aby som vedela, že sa niečoho držím v prípade, ak by to predsa len zašlo ďalej než za hranice ľudských možností; inak povedané, ak by sa atrakcia pohybovala na hranici fyziky.
V súvislosti s vozením sa na extrémnych kolotočoch riešim snáď len dva problémy.
V 99 percentách sa mi stáva to, že človek, ktorý vidí mi síce opíše, ako kolotoč ide, vyzerá a podobne, ale čo sa týka pohybov, najčastejšie zistím, že opisy pohybov sú vzdialené skutočnej realite a čo je úplne najhoršie častokrát sú opísané výstražne, hrôzostrašne, priam hororovo. Keď si to potom vyskúšam, zistím, že to vôbec nie je také hororové, ako to opísali.
Najlepšie to dokazuje prípad kolotoča „Top spin“, od ktorého som práve vďaka opisu vidiacich ľudí bola odradená; od jazdy na ňom v Budapeštianskom Vidamparku, ale po návrate som začala pátrať po detailných informáciách o „Top spin“, a po opisoch a zážitkoch ľudí, ktorí na ňom už boli. Keď som bola v zábavnom parku „Prater“ vo Viedni a ukázalo sa, že je tam aj „Top spin“, tak som neváhala, hneď som ho vyskúšala a po porovnaní mojich zážitkov a opisov z Vidamparku som sa zhrozila, ako katastroficky to niektorí ľudia dokážu opísať a zároveň som sa potešila, že som sa nakoniec rozhodla sama vyskúšať tento skvelý kolotoč a vôbec som to neľutovala.
Druhým mojím problémom je to, že ľudia, ktorí vidia si hravo môžu priamo z atrakcie fotiť napríklad oproti sediacich alebo iné atrakcie, alebo si to všetko môžu nahrávať na kameru. Mne tieto dve možnosti odpadajú a zostáva mi len nahrávanie zvuku.
O kolotočoch sa mi veľa aj sníva, hlavne, keď mi nevíjde nejaká víkendová akcia vozenia sa na kolotočoch kvôli nepriaznivému počasiu, alebo tesne po skončení sezóny, keď mi celá tá atmosféra okolo kolotočov začne chýbať.
Hneď po skončení sezóny 2008, asi o dva dni neskôr sa mi snívalo priamo s kolotočom. Síce som sa vozila len na jednom pomalom a nudnom, ale rukami som si „obzerala“ iný, ktorý stál akoby bokom od všetkých a vyzeral, že je mimo prevádzky.
O pár dní neskôr som poobede zaspala a po chvíľke som sa prebudila z úžasného sna. Niekto mi hovoril, že by ma chcel vziať na kolotoč, ktorý ide 60 km za hodinu, ale pri obratoch dole hlavou sa točí až 80-85 km za hodinu. Keď som tam už sedela pozapínaná a pripravená na jazdu, zobudila som sa a mala som strašne dobrú náladu a skvelý pocit, ako by som tam naozaj sedela a vozila sa. Uvedomujúc si detaily sna mi došlo, že to asi bol ten kolotoč, ktorý som si vtedy pred dvoma dňami v inom sne len „obzerala“. Zvláštne, nie?
Musím povedať že sa mi snívajú aj horšie sny spojené s kolotočmi. Pamätám si jeden hneď z 01.01.2009.
Ja so svojim vidiacim sprievodcom sme stáli pred kolotočom v rade pri pokladni na lístky. Keď sme prišli na radu, kolotoč mal už len posledné dve voľné miesta. ľudia na ňom sediaci sa tvárili, ako keby mal prísť koniec sveta a na jazdu sme sa tešili len my a rad ľudí za nami. Lenže my sme sa dlho netešili. Predavačka v pokladni vypisovala lístky ručne a keď mi už podala lístok a začala vypisovať lístok pre môjho sprievodcu, kolotoč sa pohol a v zapätí som sa zobudila.
Vracajúc sa úplne na začiatok mojej veľkej záľuby, Práve nedávno mi mama rozprávala tento príbeh. Keď som mala päť rokov, posadila ma do autíčka detskej manéže a povedala mi: "S týmto volantom si môžeš točiť." Samozrejme, ja som uverila tomu, že ak s ním budem točiť, autíčko pôjde rýchlejšie, ale nič z toho sa nedialo. Po jazde sa ma mama opýtala, že prečo som taká smutná a ja som jej na to vraj odpovedala: "Lebo to išlo pomaly."
Niekde tam to asi začalo. Už ten zážitok z detstva asi určoval, že som „stvorená“ pre zážitky na extrémne atrakcie.
Tak, ako som už písala mám rada kolotoče a obdivujem všetkých, ktorí nanich pracujú. Lenže keby som zase začala opisovať to, začo všetko kolotočiarov obdivujem, tak to by zase bolo na ďalší štvor stranový článok. Takže to radšéj nateraz nechajme tak.
Keď to všetko nakoniec zhrniem, kolotoče jednoznačne prežívam inak a rozhodne si z jazdy odnášam oveľa viac, než ľudia, ktorý majú to nešťastie, že pri jazde na kolotočoch vidia. Buďte si istí, že keď zatvoríte oči, nezažijete to, čo zažívam ja, lebo viete, že ak by ste sa cítili neisto, tak ich môžete kedykoľvek otvoriť a zistiť, či na tom kolotoči ešte vôbec ste.
Autor: Adéla Švončinárová
